Oravská raketa – združenie zložené z podnikateľov, ktoré pomáha mladým ľudom rozvíjať svoju tvorivosť a kritické myslenie. Dnes vám ich chceme predstaviť  nielen z dôvodu, že robia Oravu a Slovensko krajším miestom, ale aj preto, že majú veľa skúseností zo zahraničia. Práve Oravská raketa vyhlásila aj súťaž – boj o Dublin, do ktorej sme sa zapojili my, ZistiViac. Dali nám možnosť zrealizovať túto stránku, a napokon sme súťaž aj vyhrali.

Tím tvorí: Ján Laurinčík, Juraj Bukna, Ondrej Bukna ,Marek Kapičák a Pavol Matlák.

 Prečo ste založili projekt oravská raketa, čo chcete prostredníctvom neho dosiahnuť? 

Ján Laurinčík: Hlavnou motiváciou pre mňa bolo priviesť mladých ľudí k aktivite urobiť niečo naviac. Aby videli, že keď neostanú sedieť pri telke alebo počítači, prinesie im to úžitok. Či je to v podobe naberania skúseností priamo v reálnom živote, stretávanie nových ľudí a samostatné riešenie problémov a výziev. Aby sa študenti nebáli využiť svoje vedomosti zo školy, aby konkurovali svojím vzdelaním a šikovnosťou komukoľvek zo zahraničia. Nech sa študenti neboja odcestovať, nech „okúsia“ svet a prinesú nové nápady naspäť. Verím, že takto dokážu obohatiť nielen jednotlivcov, ale celú našu krajinu.

Juraj Bukna: Potenciál mladých oravských študentov je obrovský. Často narážajú na okolie, ktoré je skeptické a neverí, že by sa mohli stať svetovou triedou len skrz tvrdú poctivú robotu, odvahu a zdravú drzosť. Namiesto povzbudenia dostávajú mladí defenzívne rady typu: nerob to, nevyskakuj a len sa dobre zamestnaj, nevolaj tam, čo vymýšľaš, neriskuj… A oni potom nejdú naplno a často rezignujú. Pritom im stačí len malé postrčenie, povzbudenie a ich životy môžu vyzerať úplne inak.

Ondrej Bukna: Náš projekt je vlastne taká občianska výchova v praxi. Chceli sme mladým ľuďom ukázať, že sami dokážu meniť veci okolo seba. A že pritom nemusia čakať, aby to za nich urobili ich rodičia, učitelia alebo politici. Radi by sme totiž okolo seba videli zdravú občiansku spoločnosť . Teda spoločnosť, kde sa občania zaujímajú o verejné veci a sami iniciatívne riešia prípadné problémy. Myslíme si totiž, že krajiny kde takáto zdravá občianska spoločnosť existuje, poskytujú svojim občanom vyššiu kvalitu života.

Marek Kapičák: Priznám sa, že podobné projekty som už videl v Írsku, kde som nejaký čas žil. Zúčastnil som a aj finálneho kola prezentácií podobného projektu na Slovensku, kde zhodou okolností s projektom WASHDOG vyhralo gymnázium z Trstenej. Veľmi som bol hrdý na Oravcov a nejako tak driemala vo mne myšlienka, skúsiť niečo podobné aj na Orave. Oravci sme pracovití, vytrvalí, no možno niekedy v konfrontácii s inými sa bojíme predať, resp. si až tak neveríme.  Poďme dokázať, že aj z Oravy sa dajú robiť pekné veci do sveta.

Ján Laurinčík

Pracovali ste v zahraničí. Množstvo mladých ľudí tam aj ostane. Čo vás priviedlo späť na Slovensko?

Vyskúšal som prácu v Škótsku, Turecku, Anglicku, na Aljaške a ešte kdekade. Pri každej práci v zahraničí som bol však v neustálom kontakte s rodinou a priateľkou (súčasnou manželkou ). Práve silné rodinné zázemie bol dôvod, prečo som sa vždy vrátil späť a neusadil som sa v zahraničí. Taktiež po každom prílete domov na Slovensko a Oravu som cítil „vôňu“ domoviny – radosť z ľudí a prostredia. 

Čo je najťažšie na práci developera?

Stavebné povolenia 😊

Najťažšie je správne trafiť produkt a cenu – od toho závisí, či je projekt úspešný alebo nie. Ak správne odhadnete, čo trh chce a aká je akceptovateľná cena, tak potom aj váš developerský projekt bude úspešný.

Čo vám dáva projekt Oravská raketa?

Radosť z toho, že sa nám podarilo zapojiť do projektu Oravská raketa, také množstvo študentov. Že motivujeme študentov k samostatnosti a aktivite. A že prvý ročník súťaže – boj o Dublin – vyhral môj tím.

Juraj Bukna

Profesionálne ste sa venovali futbalu. Prečo ste neostali pri športe, ale ste sa stali právnikom a neskôr developerom?

Mal som pri športe úraz, ktorý mi nedovolil pokračovať. Tak som šiel na právo a viedli ma k tomu, z dnešného pohľadu, úplne choré dôvody. Okolie do mňa tlačilo, že si mám urobiť akúkoľvek vysokú školu, že je to pre život potrebné. No a na práve nebola matika, chémia a fyzika, tak som šiel tam. A keď som už bol vyštudovaný právnik, po  siedmych rokoch právničiny som sa rozhodol, že už nebudem robiť to, čo ma síce dobre živí, ale nebaví. Preto som sa naplno vrhol na nehnuteľnosti, ktoré sú mojim koníčkom.   

Zúčastnili ste sa dvoch študijných pobytov v Rusku a Spojenom kráľovstve. Kde sa vám viac páčilo?

Asi v oboch krajinách rovnako. Ale Rusko je zaujímavejšie, lebo je to oveľa väčší punk.

Aké sú najväčšie rozdiel medzi týmito krajinami?

Rozdielov je neúrekom a veľkých. Ale podľa mňa je najzásadnejší rozdiel v dodržiavaní pravidiel.

Ondrej Bukna

Aké sú podľa vás najväčšie nedostatky v slovenskom školstve? Čo a ako by ste zlepšili?

Za celú školskú dochádzku odo mňa až na výnimky nik nechcel, aby som samostatne uvažoval. Pokiaľ  som sa naučil, čo bolo v osnovách, bolo všetko v poriadku. No to je ale problém. V reálnom živote totiž človek (na rozdiel od testov a písomiek) dostáva otázky a úlohy, na ktoré sa nedá vopred pripraviť. A často sa nedá ani odkontrolovať správnosť odpovedí. Človek vychovaný v našom školskom systéme je preto v reálnom živote často neschopný sa rozhodovať a prijímať zodpovednosť.

Riešili ste ako právnik nejaký bizarný prípad, ktorý si pamätáte dodnes? 

Nedávno sa v médiách pretriasala kauza diplomovky jedného politika. My sme mali ešte niečo lepšie. Jedna pani si u nejakej dievčiny zaplatila diplomovku. A keďže dievčina sľúbenú prácu nedodala, chcela od nás klientka, aby sme zaplatené peniaze vymáhali. Čakal by som, že niekto, kto si nechá napísať diplomovku, o tom bude aspoň ticho. To, že naša klientka sa o tom vôbec nehanbila rozprávať a chcela dať vec na súd, je smutným obrazom našej úcty k skutočnému vzdelaniu.

Mali by sa Slováci inšpirovať od Nemcov?  Ak áno, tak v čom?

Minimálne čo sa týka prístupu študentov k škole: nepodvádzajú, neodpisujú a sú nároční. Nielen na seba, ale aj na svojich učiteľov. Keď nám raz na hodinu neprišiel vyučujúci, okamžite zorganizovali výpravu na študijné oddelenie a domáhali sa ospravedlnenia a náhrady stratenej hodiny. V tom momente som pochopil, prečo sú ich školy také kvalitné. Keď sa na mojej slovenskej vysokej škole stávali omnoho horšie veci, naši študenti (vrátane mňa) ani len nepípli.

Na druhej strane mi u Nemcov trochu chýbala flexibilita a schopnosť improvizovať. Žijú totiž v krajine, v ktorej všetko funguje. A ak sa niečo pokazí, niekedy bývajú zaskočení. Raz sme riešili jeden dlhodobý projekt a ja som niečo pokazil. Moji nemeckí spolužiaci boli úplne vykoľajení a pomerne dlho im trvalo kým sa zorientovali

Pavol Matlák

Aký šport najradšej sledujete a akému sa aktívne venujete? 

Od malička som bol vedený k športu. Hrával som futbal či pingpong, venoval sa karate a moje tínedžerské obdobie sa nieslo v znamení súťažnej kulturistiky. V súčasnosti sa venujem s rodinou plávaniu a bicyklovaniu. Šport teda milujem v akejkoľvek podobe a rovnako k tomu vediem aj svoje deti.  Čo sa týka „pasívneho športovania“,  kedysi som dokázal stráviť hodiny pri sledovaní snookru. Teraz si rád pozriem cyklistické preteky.

Kedy a prečo ste sa rozhodli ísť cestou ekonómie? 

Vždy ma viac bavili čísla ako humanitné či technické smery. Rád som počítal, páčili sa mi ekonomické teórie a ich vplyv na trh. Po strednej škole som sa rozhodoval, akým smerom sa bude uberať môj profesionálny život. V tom čase sa môj otec už niekoľko rokov venoval účtovníctvu a tak moje rozhodnutie akosi prirodzene smerovalo tam. Po absolvovaní vysokej školy (špecializácia Účtovníctvo, audit), som začal aj ja podnikať v oblasti účtovníctva. Na účtovníctve mám rád jeho rôznorodosť, to akú dôležitú súčasť hrá v každom podnikaní a aký vplyv má na hospodárske výsledky klienta.

Čo je pre vás rozhodujúca vec u človeka, ktorého prijímate do vášho tímu?

Výber zamestnanca je jedným z kľúčových úspechov každého podnikateľa. Okrem kvalifikačných predpokladov ma hlavne zaujíma jeho osobnostná stránka, človek mi musí sadnúť typologicky. Mám rád, keď na pracovnom pohovore „preskočí iskra“. Naša spoločnosť je ako jedna veľká rodina a je preto veľmi dôležité, aby sme spolu z dlhodobého hľadiska vedeli komunikovať a dobre vychádzať.

Marek Kapičák

Ako sa vám pracovalo vo veľkých firmách akými sú IBM a Intel?  

Bola to skvelá skúsenosť, zvlášť, keď sa mi podarilo do týchto firiem dostať v relatívne mladom veku. Bol som čerstvý absolvent, plný chute a elánu, a dostať sa hneď to IBM a neskôr do Intelu bolo snom. Prekvapili ma pracovné podmienky, prakticky s ničím nebol problém a všade okolo boli peniaze. Krútil som hlavou nad tým, prečo také podmienky nemáme aj na Slovensku. Pri všetkých tých benefitoch som mal pocit, že som prišiel na inú planétu. Z firemných benefitov mi preplatili všetko od členstva vo fitnes klube až po hokejový výstroj. Dokonca, keď som ochorel, zaplatili mi plnú sumu mzdy. O takých výhodách som predtým ani len nepočul.

Výhodou boli taktiež školenia  Intel University, dostávali sme vouchre do kníhkupectiev. Naučil som sa tam, že sa treba neustále vzdelávať, že je to vyžadované, ale aj prirodzene očakávané odo mňa i kolegov. Časom som však zistil, že korporát nie je pre mňa, že potrebujem viac slobody a realizácie a tak som jedného dňa dal hodinovú výpoveď a začal som podnikať na vlastnú päsť. 🙂

Aká je komunita Slovákov v Írsku? Podnikali ste nejaké aktivity a organizovali niečo v komunite?

V Írsku bola a myslím si, že stále je silná komunita Slovákov. Keď som skončil pracovať v Inteli, rozhodli sme sa ešte v Írsku vyskúšať niečo vlastné. Zobrali sme si úver, kúpili dodávku, otvorili obchod a pod značkou Slovak Point sme distribuovali slovenské a české potraviny do Írska. Postupne sme otvorili pobočku v Dubline, v Corku, Belfaste, spustili sme online obchod, Cash and Carry a aj veľké distribučné centrum pre ostatné obchody, ktoré chceli mať slovenský tovar k dispozícii.

Slovakpoint bol základ a naň naväzovali ďalšie aktivity – začali sme vydávať časopis Slovak in Ireland, rozbehli sme online portál, otvorili  sme slovenský dom v Írsku, založili knižnicu, slovenský filmový klub, vznikol folklórny súbor Ostroha, otvorila slovenská škola, škôlka, prišiel slovenský kňaz do Írska. Organizovali sme koncerty slovenských a českých spevákov, viezol som z letiska Petra Lipu, Nohavicu, či Radošinské naivné divadlo, alebo Polemic, či Partičku. Slovensko sme prezentovali na výstave cestovného ruchu, kde sme získali ocenenie stánok výstavy. Boli sme mladá, dynamická komunita, ech veru, až mi slza vyšla, keď si na to spomeniem.

Prečo ste založili NOWORK? Môžete nám ho priblížiť?

Keď som sa vrátil z Írska a začal podnikať na Slovensku, mal som potrebu získania vlastnej kancelárie. Keďže som našiel priestor, ktorý bol pre moje potreby na začiatku priveľký, napadla ma práve táto myšlienka. Ja sám som fungoval v rôznych coworkingových centrách vo svete, veľmi ma inšpirovalo centrum wework.com v Londýne, ktoré som pravidelne navštevoval a tak nejako vzníikol NOWORK.SK – synonymum Námestova a celkovo nowork, práca má byť zábavou a potešením.

V súčasnosti je centrum rozbehnuté, denne ho využíva okolo 20 ľudí, začíname s pravidelnými prednáškami a školeniami a môžem prezradiť, že chystáme otvoriť pobočku v dolnom kubíne počas leta.